História (history)
Taliansky chrtík je najmenším príslušníkom skupiny chrtov a najmenším chrtom vôbec. Je akoby zmenšeninou greyhounda. Za jeho vlasť sa pokladá Apeninský poloostrov. Predkovia talianskeho chrtíka sa na túto pôdu dostali z Egypta. Z historického hľadiska by sme presnejšie označiť AFRIKU.
Boli vyhľadávanými spoločníkmi príbytkov vyšších a najvyšších vrstiev v starovekom Egypte. Posledná panovníčka Kleopatra VII. z rodu Ptolemaiovcov mala v obľube predkov súčasného plemena. Vďaka Kleopatre a jej vzťahu s Cézarom a Antóniom, správcom východných provincií Rímskej ríše sa pravdepodobne chrtík objavil aj v spoločenských kruhoch Rimanov.
Nedá sa však vylúčiť i tá možnosť, že sa predok dnešného chrtíka dostal na Apeninský poloostrov aj skôr, okolo 5. storočia pred Kr.
Je viac, ako isté, že talianský chrtík nebol ani v minulosti nikdy ničím iným, ako spoločenskýcm psíkom. Je to náročné poslanie a chrtíkovi sa toto náročné poslanie darí plniť už viac, ako dvetisíc rokov. Bol chovaný predovšetkým kráľovskými a šľachtickými rodmi. Bol spoločníkom vysoko postavených dám. Veľkým chovateľom, ak sa to takto dá povedať, bol pruský kráľ Fridrich Veľký. Odhaduje sa, že na svojom kráľovskom dvore mal okolo 50 chrtíkov. Populárnym sa chrtík stal v 19. storočí. Býval často a zbytočne rozmaznávaný. Zámerne bol zmenšovaný a tak sa stal veľmi krehkým, jemným, so slabou telesnou konštrukciou. Začali sa u neho prejavovať degeneratívne znaky. Znaky nanizmu, čo je zaguľatená hlava a vystúpené oči, krátka nosová časť a krátke, tenké nohy.
Od 20. storočia prebieha regenerácia chovu tohto výnimočného psíka. Jeho dnešnej podobe boli položené základy v štyridsiatych rokoch 20 st.
Objavuje sa stále častejšie i na dostihových dráhach. Hoci je to najmenší dostihový chrt, jeho výkon či už na dráhe alebo coursingu vzbudzujú obdiv. Je nesmierne húževnatý a nevzdá sa svojej koristi, kým ju neuloví. Často si pri behu pomáha štekotom.